Potravinová sebestačnosť a ďalšie nezmysly CAP

.

Aktuálne príspevky hľadajte na doméne econoir.sk
Common Agriculture Policy (CAP), teda spoločná poľnohospodárska politika EÚ je pravdepodobne najabsurdnejšia z politík Únie. Donedávna najväčšia časť rozpočtu EÚ (momentálne až druhá, s podielom okolo 40%) smeruje do rúk asi 2% obyvateľstva. Že je tento prerozdeľovací moloch neudržatelný v "novej" Únii, je už pomaly jasné aj jeho najväčším priaznivcom.

CAP vznikla v roku 1962, keď vtedajšie EHS bolo importérom poľnohospodárskych produktov. Zavedením vysokých výkupných cien a cieľ sa malo stimulovať európske poľnohospodárstvo. Onedlho išlo na CAP až 90% rozpočtu (to však treba brať s rezevou, vtedajší rozpočet bol len malinkým zlomkom dnešného rozpočtu EÚ). Výsledok sa postupne dostavil, EÚ sa zmenila z importéra na exportéra poľnohospodárskych produktov.
CAP v danej podobe bol natoľko distorzný, že silný tlak zvonku Únie (ale aj z vnútra, napr. Britský rabat) vytvoril priestor pre niekoľko reforiem CAP. Tieto reformy priniesli zmeny (najmä posledná z roku 2003), ale podstatné problémy pretrvali.

• CAP smeruje obrovskú časť rozpočtu na malinký zlomok obyvateľstva, ktorý tvorí veľmi malé HDP (v starých štátoch pod 2%, v nových okolo 4%, Rumunsko 14%)
• napriek prezentovanej podpore rodinných fariem väčšinu prostriedkov získavajú veľkofarmy, ktoré majú oveľa väčšie úspory z rozsahu. Pred pár rokmi išlo 80% dotácii 20% farmárov, dotácia na osobu/rok pri veľkofarmách sa pohybovala okolo13000eu, kým najmenší farmár získaval ca 800eur na osobu/rok. Posledná reforma tieto rozdiely zmiernila, najmä preferovaním priamych platieb na farmu pred jednoduchým platením za produkciu, napriek tomu výrazné rozdiely ostávajú (v roku 2003 bol pomer ca 75%platieb 25% farmárov). Takisto minimálne výkupné ceny sú výhodné pre veľkofarmárov, ktorí dokážu produkovať s výrazne nižšími nákladmi.
• ca 40% farmárov hospodári na prenajatých pôdach. Podľa prieskumu OECD z roku 2003 asi 45centov z každého eura priamej platby skončí v rukách majiteľov pôd. Ešte horší výsledok je s cenovou podporou, tam farmári získavajú priemerne 48 centov z každého eura. Na svoje si prídu najmä dodávatelia, agrochemické firmy a administratíva pre získavanie dotácii.
• clá a kvôty na dovoz produktov zvyšujú ceny potravín. To dopadá najviac na nízkopríjmovú časť obyvateľstva, u ktorých majú výdavky na potraviny najväčší relatívny podieľ.
• vykupovanie produkcie za minimálne ceny spôsobuje problém s následnou spotrebou. Skladovanie potravín je nákladné a určite si pamätáme plány spalovať obilie v elektrárňach. Pritom tento problém je dlhodobý, v roku 1985 EU mala na skladoch 18,5 milióna ton cereálií,t.j. 70kg na jedného obyvateľa. EÚ sa tejto nadprodukcii (ktorú sama spôsobila) snaží čeliť podmieňovaním platieb dodržiavaním maximálnych kvót (napr. u nás známe problémy s cukrom), čím vlastne uzavrela absurdný cyklus.
• diskriminácia niektorých produktov na úkor iných, väčšinou politicky zdôvodnená.
• narúšanie svetového trhu. Tretí svet nie je schopný konkurovať umelej nadprodukcii, ktorú EÚ hádže na svetový trh.

V čase svojho vzniku si Európa ešte pamätala vojnové časy a následný prídelový systém. Obyvateľstvo podporovalo zvyšovanie produkcie a náklady CAP sa v časoch vtedajšieho ekonomického boomu (do 70.rokov) stratili. Prečo však CAP naďalej existuje v takom rozsahu, keď na jej absurdnosť je poukazované už dlhé roky?

Dôvody sú dva. Za prvé je to silná poľnohospodárska lobby. Poľnohospodári sú skupina, ktorá je schopná sa rýchlo mobilizovať a protestovať pomerne agresívnym spôsobom. Dlhé roky CAP ich naučili veriť tomu, že ich produkty majú akúsi "Bohom danú" cenu a trh pre nich neplatí. Stovky ...zablokovali cesty do Bruselu,Protesty poľských farmárov...,Tisíc farmárov v Bulharsku protestovalo, Zemědělci vylili mléko do polí...

Druhá strana sú samotní obyvatelia. Časť ľudí podporuje farmárov, ako udržiavateľov rodinných tradícii či "správcov krajiny" (?). Najväčšia časť ich podporovateľov sa však obáva potravinovej nesamostatnosti a závislosti na dovoze, ktorý sa môže vypomstiť.
Táto úvaha je však úplne scestná. Mohla mať smysel v stredoveku, keď kapitál farmára bol pluh a motyka, v lepšom prípade kôň. Dnes je situácia úplne iná. ak sa nás oponent v čase nejakej krízy rozhodne vyhladovať, potravinová samostatnosť bude mať minimálny efekt. Darmo sú nám k dispozícii polia a farmári schopní ich obhospodarovať, keď ich traktory nebudú mať ropu, nebudú mať chemikálie na hnojivá, náhradné diely, vakcíny pe zvieratá - obchody budú prázdne. Dnešný svet je príliš komplikovaný, všetko je so všetkým spojené...