Dôchodková reforma v Čile po rokoch

Politická telenovela s názvom Dôchodková reforma nás oblažuje každý deň nejakou aktualitou častejšie ako zima snehom. Medzi opozično-koaličnými prestrelkami som však nenašiel žiadne obzretie sa okolo seba. Ako sa darí napríklad takému Čile, ktoré rozbehlo druhý pilier v roku 1981.

Aj keď sa naši činitelia občas tvária, ako by objavili Ameriku, reforiem PAYG (Pay As You Go) penzíjného systému prebehlo vo svete už viacero - námatkovo Čile (1981), Británia (1986, odvtedy permanetne upravovaný), Austrália a Dánsko (1994), Polsko a Švédsko (1999) a viacero iných štátov. Nie sú totožné (napr. Švédsko má systém osobných účtov vedených štátom), ale základná myšlienka je rovnaká.

A práve Čile bolo pionierom, ktorý spustil vyvtvorenie druhého piliera. Malo na to ideálne politické podmienky- Pinochet mal prakticky voľnú ruku a liberalizácia v 70-tych rokoch vytiahla krajinu z najhoršieho, kam sa dostala po Allendeho socialistickom chaose. Transformácia prebehla pomerne hladko, potrebné zdroje boli získané z predošlých prebytkov rozpočtu, dlhopisov a aktuálneho dobrého hospodárskeho rastu. Systém funguje podobne ako (by mal) u nás- pracujúci prispievajú 10% (príp. dobrovoľne viac) zo svojich platov jednému zo správcovských fondov, ktorý si vyberú. Tie investujú do povolených (konzervatívnych) produktov. Tieto peniaze sú naďalej výhradným majetkom prispievateľa (zaručené ústavou) a po dosiahnutí určitej sumy z nich môžu začať čerpať.

Plus

Nezaškodí okrem hlavnej výhody, a síce odbremenenia štátneho rozpočtu od rástúcich výdavkov na dôchodky, pripomenúť aj ďalšie. Tou je najmä podporenie trhu cenných papierov a lepšia alokácia úspor v domácej ekonomike, čo prospieva celému hospodárstvu a podporuje rast (odhaduje sa, že systém prispieva asi 1% k rastu HDP). Nezanedbateľné je zmenšenie štátneho rozpočtu, sen všetkých liberálov. Momentálne je v systéme nazhromaždených asi 60% ročného HDP Čile, čo je krajší obraz, ako pred sebou tlačená snehová guľa skrytého dlhu iných štátov. Pozitívna je aj motivácia zamestnancov, ktorých príspevok nezmizne ako daň v štátnom rozpočte, ale ostáva ich majetkom. Odchod do dôchodku je teoreticky ľubovolný, podstatné je mať nasporenú dostatočnú sumu. V prípade predčasného úmrtia sa fond samozrejme môže dedíť. Ľubovolný je aj cyklus prispievania, takže najmä poľnohospodári sa môžu prispôsobiť sezónnosti. A to hlavné na záver- priemerný reálny rast fondov medzi rokmi 1981-2005 sa pohybuje okolo 10%, najlepší ročný výkon bol 29,7%.

Mínus

Po štvrťstoročí sa dá už dobre bilancovať. Samozrejme, nič nie je dokonalé a Čílska dôchodková reforma dtto. Na prvom mieste treba uviesť, že sa dostavil problém, ktorý budí obavy u väčšiny podobných reforiem. Mnoho ľudí si jednoducho na súkromnom fonde nedokáže na dostatočný dôchodok zarobiť. 15% účtov je menších než 175$ a medián je 3000$. Príčin je viacero- nízka participácia žien, veľká miera dobrovoľnosti v prípade živnostníkov a najmä roľníkov, ktorí prispievajú len sporadicky. Štát garantuje minimálny dôchodok (zhruba 150$), ale pre kvalifikáciu je nevyhnutné prispievať aspoň 20 rokov, čo mnohí nespĺňajú. Reálny rast v prvom období ťažil najmä z privatizácie (a teda raketového rastu akcii) a v posledných rokoch klesá (v rokoch 1995 a 1998 bol dokonca mierny mínus). Ponuka správcov fondov je obmedzená a konkurencia slabá, čo sa odráža vo vysokých administratívnych nákladoch (ďalšie 2% poplatok k odvádzaným 10%).

Rovná sa

Aj keď v niečom špecifická (napr. veľký podiel samozamestnaných ľudí v ekonomike), je Čílska reforma veľmi blízka Slovenskej. Aké poučenia si vziať? Jedno je jasné- reforma nie je zázračná a manuálnemu robotníkovi švajčiarsky dôchodok nezabezpečí. Určitá štátna garancia bude aj naďalej nevyhnutná a demografický prechod zaťaží hospodárstvo aj s reformou. Dôležitá je najmä participácia čo najväčšieho počtu ľudí a dostatočná výška príspevkov (čílskych 10% sa ukazuje málo) a primeraná konkurencia medzi správcami fondov. Vytvorenie osobných dôchodkových účtov je krok ku slobode, keď časť nášho úsilia nekončí v hlbinách štátneho rozpočtu (z ktorého mi snáď o štyridsať rokov niekto dá dôchodok, ak poprosím), ale ostávajú majetkom tých, čo ho vyprodukovali. Vo fondoch sa akumuluje veľké percento akcii a dlhopisov, takže pracujúci takýmto spôsobom participujú na majetku svojich zamestnávateľov.

Takže miesto žabomyších vojen by bolo pekné, keby sa páni politici obzreli po svete okolo seba a ťažili zo skúseností iných a nie ťahali rozhodnutia s päty, obzvlášť pri tak kľúčovom rozhodnutí, ktoré nás ovplyvní možno na desaťročia. Ja viem, že toho chcem veľa.

na obr. J. Pinera, autor reformy