Julian Simon reloaded - zdroje sú neobmedzené

.
Aktuálne príspevky hľadajte na doméne econoir.sk
Pred pár mesiacmi som napísal krátky článok o Simonovej teórii nevyčerpateľných zdrojov. Avšak po dôkladnom preštudovaní jeho kľúčového dieľa The Ultimate Resource som si uvedomil, ako veľmi povrchne a nepresne som k tejto teórii pristúpil. Pokúsim sa to napraviť.

Zdroje na Zemi nie sú obmedzené. Práve naopak - sú neustále dostupnejšie.
Táto myšlienka sa zdá byť až kacírska - ako môžu byť zdroje v uzavretom systéme neobmedzené? Neodporuje to zdravému rozumu a najzákladnejšej logike? Nie.

Simon totiž prekonal "inžinierske myslenie" (ako ho sám nazval) a pozrel sa na zdroje z pohľadu ekonóma.
Inžiniersky pohľad je pohľad geológa: Máme X baní v ktorých je odhadovaných Y ton meďenej rudy. Pri ťažbe Z ton ročne sa bana vyčerpá za N rokov.
Ekonomický prístup opúšťa tento pohľad (ktorý samozrejme nie je chybný, ale vzťahuje sa na presne daný objekt v čase a priestore - je podstatný napr. pre prevádzkovateľa bane ) a pridáva kľučový faktor - rastúcu ľudskú produktivitu a kreativitu v čase.

"Zdroj" nie je človekom čerpaný, ale vytváraný. Zdrojom nie je železo (železná ruda) v zemi - zdrojom je vyťažené železo. A množstvo vyťaženého železa závisí len na ľudských schopnostiach.
Naši prapredkovia dokázali ťažiť z povrchových baní a ruda musela mať vysokú kvalitu. Vlastniť železnú vec si mohli v temnom stredoveku dovoliť len boháči. Ak by sme ustrnuli na danom bode, zdroj by bol už dávno vyčerpaný. Naši predkovia však dokázali kopať hlbšie, zvýšiť efektivitu rúbania, postavili pece schopné spracovať rôznu kvalitu rudy, zlepšili geologický prieskum. Dnes sa železo povaľuje na smetiskách. A tým to nekončí - stále sa otvárajú nové možnosti, ako ho získať. Ťažba kovových solí v oceánskej vode? Dnes utópia, v budúcnosti, kto vie? Množstvo prvku Fe na planéte Zem by pri tempe dnešnej spotreby vystačilo na 7 miliárd rokov. A ani Zem nie je nakoniec uzavretý systém. Okolo nás sa pohybujú biliony ton najrozmanitejších prvkov.

Rozširovanie možností ťažby je len jedným z faktorov nekonečosti. Ďalším je recyklácia. Vyťažený a spracovaný materiál neopúšťa túto planétu (až na výnimku niekoľko ton kozmických telies ročne, na druhej strane z opačnej strany takisto prilieta nový materiál), ale ostáva na Zemi. Či už na smetiskách, alebo zabudovaný v produktoch. Nie je dôvod myslieť si, že nepôjde dnes, alebo o sto rokov použiť zas a znova.

Posledným pilierom, o ktorý sa koncept nekonečnosti opiera, je zdroj ako služba. Nechceme železo preto, aby sme ho nasypali na kopu a tešili sa z neho. Chceme ho preto, pretože poskytuje nejakú službu. Vyrobí sa z neho koľajnica (služba preprava), mreža (služba zabezpečenie majetku) a podobne. Tieto služby môžu byť a budú povkytované v pravú chviľu (keď to bude ekonomicky výhodné) inými zdrojmi. Tak ako sa lány indiga v Indii stali bezcennými po tom, čo nemecké chemičky (motivované vysokými cenami) vynašli umelú náhradu. Fotografický priemysel spotrebovával stovky ton striebra. Digitálna fotografia to lusknutím prstov zmenila. Každý si určite dokáže nájsť množstvo vlastných príkladov.
Z tohoto dôvodu sú množstvo zdrojov a spotreba v čase neodhadnuteľné; kľúčovou premennou je zmena ľudskej produktivity v čase, ktorá je neodhadnuteľná.

A čo pôda? Potraviny? Ani tie sa nevymykajú konceptu nekonečnosti. Lovec a zberač potreboval niekoľko kilometrov štvorcových, aby uživil aspoň seba. Dnes komerčne úspešné hydroponické farmy dokážu zabezpečiť spotrebu pre jedného človeka na ca. ôsmych metroch štvorcových. Pri použití týchto metód by bolo možné živiť celú svetovú populáciu z plochy menšej ako desatina Texasu (a to neberieme do úvahy možnosť viacposchodových budov).
Malá odbočka - I keď trend sa zlepšuje (za posledných 50 rokov svetová produkcia potravín na hlavu narástla o 40% a ak vynecháme desivé "červené" hladomory v ZSSR a Číne, na hlad zomrela za celé 20.storočie polovica počtu ľudí, ktorí zomreli na hlad za posledných 25. rokov 19.storočia), ľudia hladujú - prečo?
Nie je to preto, že by kapacita Zeme nestačila. Je to preto, lebo výnosnoť hektáru ryžového poľa v Bangladéši je taká, akú malo Japonsko v 18. storočí, napriek skvelým prírodným podmienkam (viac dole).

A zlatý kliniec na záver - energia. Je nekonečná? Čo Peak Oil? Odpoveď je rovnaká - energia sa nevymyká (až na 1 výnimku) tomu, čo už bolo povedané.
Ťažba - množstvo fosílnych palív je nedohadnuteľné, pretože sú neodhadnuteľné možnosti ťažby. Podmorská ťažba, ťažba z živičných pieskov a bridlíc, výroba umelej ropy z plynu, uhlia a rastlín - všetko sú otvorené možnosti pre budúce roky. Rovnako urán. Nehovoriac o slnku, vetre, prílive, geotermálnej energii...
Recyklácia - v tomto prípade asi nereálne (i keď existujú projekty napr. získavania energie uvolnenej trením z vozoviek), na druhej strane, až na urán nie je energia viazaná na Zem, ale Slnko, čo otvára nové možnosti.
Služba - ľudstvo bolo tisíce rokov závislé na dreve, ako nositeli energie. Na tristo rokov prevzalo jeho úlohu uhlie. Pred ca. 100 rokmi začal ropný vek a dnes sa nachádzame na rozhraní atómového. Nie je najmenší dôvod veriť, že ľudia budú závislí na rope po stovky nasledujúcich rokov...

Toto všetko znie pekne a logicky (i keď asi ako pre koho...), Simon si však uvedomoval, že bez faktov a štatistík by bol vysmiaty, a preto nimi nešetril. Tuctami tabuliek a grafov vykreslil tendecie zo sveta zdrojov. Nielenže relatívne ceny surovín, potravín a energie (v pomere k príjmom) neustále klesajú, aj odhadované zásoby narastajú, alebo prinajmenšom stagnujú. Napr. svetové zásoby ropy sa v 40.rokoch odhadovali (pri vtedajšej spotrebe) zhruba do 70. rokov. Dnes sa odhadujú zhruba do roku 2050 (určite existuje desiatka iných čísel, ale to len dokladuje neschopnosť dokonale určiť zásoby, či už staticky alebo dynamicky). Podobný vývoj vidíme aj pri ostatných surovinách - napr. zásoba ortuti sa v r. 1950 odhadovala na 27 rokov. V roku 1990 to bolo 40 rokov...
Simon vyjadril ochotu staviť sa s kýmkoľvek o to, že ľubovolná surovina bude v ľubovolnom časovom horizonte lacnejšia. Väčšina jeho oponentov túto stávku neprijala, z tých čo prebehli nevyšla v prospech Simona len jediná (napriek tomu, že podmienky si nastavil výtazne v svoj neprospech).

Samotné katastrofické predpovede majú dlhú tradíciu - či už je to Malthusova predpoveď, Jevonsova predpoveď (viď. článok), či nepreberné množstvo povojnových predpovedí hladomorov (napr. kniha Paddockovcov z roku 1967 s viac ako jasným názvom Hladomor - 1975!), ktoré pravidelne posúvajú apokalypsu o kúsok dopredu. Radi sa bojíme...

Pre Simona existuje len jediný obmedzený zdroj - človek (to je ten The Ultimate Resource). Všetky ostatné zdroje vznikajú z ľudskej činnosti. Napriek tvrdeniu niektorých odporcov, Simon nebol milovník dymiacich komínov a ropných škvŕn, nenabádal k plýtvaniu. Aj on zhasínal svetlo a neumýval riady pod tečúcou vodou, mal rád rozmnitosť druhov (bol amatérsky ornitológ) a netešil sa z toho, že vo svete ľudia hladujú. Avšak poukazoval na to, že cestou k rastu je ľudská sloboda konať racionálne, rozhodovať v každom momente na základe plusov a mínusov daného kroku. Je racionálne, keď je dnes výhodné postaviť obrovský ventilátor (napájaný bežným prúdom), poháňať ním veternú elektráreň a byť v zisku? Určite nie.

Šetrenie na pravom mieste a inovácia je to, čo zabezpečuje nekonečnosť zdrojov. Hlad neodstráni to, že bohatí ľudia budú chudobnejší (často sa poukazuje na to, že Američania spotrebujú najviac svetových zdrojov, ale zabúda sa na to, že oni ich aj najviac vyprodukujú!), ale to, že chudobní ľudia budú bohatší. A to súvisí aj s ochranou prírody - ľudia musia byť dosť bohatí na to, aby sa ochrana prírody stala jednou z ich potrieb (ako to zobrazuje environmentálna verzia Kuznetsovej krivky). Ťažko vysvetlíte brazílskemu farmárovi, že nemá rúbať prales, keď nemá inú možnosť získať pre seba obživu. Obrovské zlepšenia v kvalite vôd, vzduchu a pôdy, ktorých sa dosiahlo vo vyspelých krajinách za posledných 25 rokov, hovoria samé za seba.

Simonovo dielo má kľúčový odkaz - chovajme sa racionálne a nepodliehajme panickým náladám. Potom si dokážeme poradiť.