Zlo v podobe kartelov

Aktuálne príspevky hľadajte na doméne econoir.sk
Banánový, gumárenský, autosklový, strojársky, kartel na kyselinu monochlóroctovú,špedičné firmy, stavebné firmy…Stačí zadať „kartel“ do googlu a vyhodí to množstvo dôkazom, že európska komisia neváha. Lietajú pokuty rádovo v stovkách miliónov euro, plus ďalšie tresty, napríklad zákaz účasti v štátnych tendroch.

Prečo? Pretože kartely„narúšajú“ hospodársku súťaž. Paragraf 4 zákona o ochrane hospodárskej súťaže v SR definuje:“ Dohoda a zosúladený postup podnikateľov, ako aj rozhodnutie združenia podnikateľov, ktoré majú za cieľ alebo môžu mať za následok obmedzovanie súťaže (ďalej len "dohoda obmedzujúca súťaž"), sú zakázané, ak tento zákon neustanovuje inak.“

Teda inými slovami, zákon zakazuje kooperáciu – údajne škodí spotrebiteľovi. Tým, že obmedzuje výrobu a zvyšuje ceny.

Avšak už samotný pojem „zvyšuje ceny“ je značne imaginárny. Zvyšuje ceny nad akú hranicu? Nad hranicu dokonalej konkurencie? Avšak taký stav je len teoretický, najmä ak hovoríme o trhu oligopolov (kde sa v drvivej väčšine kartely vyskytujú).

Obmedzovanie ponuky je takisto vágny pojem. Vychádza z predpokladu, že spotrebiteľ má akési Bohom dané právo na maximálne množstvo výrobkov. To je však imaginárne, tak ako cena. Kartel nemožno explicitne vyjadriť a deliaca čiara bude vždy nejasná.

Ak je zakázaná kooperácia, trh už z definície nemôže byť „voľný“, takže samotné protikartelové zákonodárstvo narúša trh. Slobodný trh je definovaný tým, že konkurencia môže konať, nie musí alebo nesmie. Na slobodnom trhu majú ľudia právo kedykoľvek vstúpiť a postaviť sa kartelu, pokiaľ tento získava nejakú zjavnú výhodu. Zákonodárci by sa teda mali skôr zamerať na odstránenie administratívnych bariér vstupu (ktorých je v každom odvetví požehnane), ako na vyšetrovanie kartelov.

Ale čo ostatné bariéry vstupu? Ako môže niekto len tak konkurovať rafinérii? Odpoveď je opäť jednoduchá – ani tá prvá rafinéria nebola postavená z úspor jedného človeka. Je možné sa spojiť za účelom nazhromaždenia kapitálu. V prípade, že je na trhu miesto pre spoločnosť, schopnú vyrábať za menej ako kartel, táto bude mať úspech a určite sa nájde dosť ochotných investorov.

Ale čo ak sa súčasťou kartelu stanú úplne všetci, čo aspoň trocha rozumejú odvetviu na celom území a nebude už nikto, kto by im mohol konkurovať? Odpoveď nájdeme v socializme, ktorý bol vlastne jedným gigantickým kartelom.V prípade, že kartel zmaže všetky cenové a dopytové toky „dohodnutými“ cenami a kvótami, stratí koordináciu sám nad sebou.

Tak sa dostávame k nestabilite kartelu. Pesnička o neustálej hrozbe podrazu zo strany jedného účastníka vychádzajúca z teórie hier je už vcelku ohraná, ale ukazuje sa pravdivá. Ak sa pozrieme na pár príkladov, uvidíme, že väčšina veľkých kartelových prípadov v posledných rokoch bola odhalená vďaka donášaniu jedného z členov, ktorý prvý dostal strach z mastnej pokuty, alebo chcel zavariť oponentom a žať úspech potom, čo ruka komisie dopadne na konkurentov. Nie je dôvod domnievať sa, že firmy by nepostupovali podobne, ak by nebolo žiadne protikartelové zákonodarstvo.

A čo OPEC? Tento ropný kartel už predsa funguje 40 rokov! Aké sú však jeho reálne možnosti? Skvelý príklad problémov kartelu vidíme v týchto dňoch. Cena ropy prudko poklesla, čo tvrdo dopadlo na viacerých členov. „Kartelovským“ riešením by bolo znížiť ťažbu, čím by stúpla cena. Avšak na stretnutí 29.11. sa zástupci nedohodli na znížení ťažby (už po tretíkrát). Z jednoduchého dôvodu – viacerí členovia nedodržujú ani súčasný limit a snažia sa nahrabať, kým sa dá. Ak sa pozrieme do minulosti, môžeme nájsť uspešný pokus obmedziť ponuku ropy v 70. rokoch, čím spôsobili ropnú krízu. Po veľmi krátkom čase však museli predaj opäť obnoviť – jednoducho preto, lebo okamžite začali prerábať. A čo horšie, ropná kríza prudko popohnala ťažbu v Mexickom zálive a Severnom mori, zlepšenie „ropných vzťahov“ ZSSR a Západu a prudký nárast úsporných opatrení v spotrebe ropy.

Trh ukázal, že vie na kartel eragovať. Ak je kartel nefunčný, po čase sa reálne rozpadne. Ak skutočne prináša úspory z rozsahu a je užitočný, časom sa pretransformuje do jednej spoločnosti.

Zhrnuté slovami Benjamina R. Tuckera:
„That the right to cooperate is as unquestionable as the right to compete; the right to compete involves the right to refrain from competition; cooperation is often a method of competition, and competition is always, in the larger view, a method of cooperation . . . each is a legitimate, orderly, non-invasive exercise of the individual will under the social law of equal liberty . . .“
(z Benjamin R. Tucker, Individual Liberty (New York: Vanguard Press, 1926),