James M. Buchanan a Public Choice

.



Aktuálne príspevky hľadajte na doméne econoir.sk
James McGill Buchanan sa narodil v roku 1919 v Murfeesboro v Tenessee, tam aj vychodil University of Tennessee a vzápätí si spravil doktorát na University of Chicago. Je ústrednou postavou na George Mason University, bol aktívny na University of Virginia, Florida State University, UCLA a mnohých ďalších, má pätnásť čestných doktorátov a jednu nobelovu cenu za ekonómiu. Toľko k suchým výčtom. Teraz k jeho práci.

Tridsiate roky boli na poli ekonomickom súbojom obhajcov slobody Hayeka a Misesa s priaznivcami štátnych zásahov rôzneho rangu, od Keynesiáncov až po tvrdých Marxistov. Rakušania z toho súboja nevyšli príliš šťastne a tak po druhej svetovej vojne prevládajúcou ideou nielen na poli ekonomickom, ale celkovo intelektuálnom, bola predstava welfare state, štátu, ktorý mocnou, ale dobrotivou rukou vedie národy ku šťastiu.

Ale hneď spočiatku viacerí siali zrnká pochybnosti. Napr dvaja páni, Duncan Black a Kenneth Arrow, položili prvé základybudúcej školy Public Choice - školy verejnej voľby (sám Buchanan neskôr Public Choice nenazval smerom, ani školou, ale skôr iba výskumnou otázkou). Najmä Arrow svojím teorémom nemožnosti otvoril verejnosti otázku politických cyklov - teda chovania politkov (a tým pádom ekonomiky) v závislosti od časovej vzdialenosti k voľbám.
V spoločnosti rezonovala otázka - nie sú politické cykly, napriek distorziám ktoré prinášajú, dobré, a to z toho dôvodu, že dávajú šancu menšine uspieť raz za čas vo voľbách a zabrániť tak diktátu (stále tej istej) väčšiny?

Práve v tejto chvili vstupuje mladý Buchanan na scénu. Pustil sa do práce ovplyvnený prácou švéda Knuta Wicksella z konca 19. storočia, v ktorej autor prišiel k záveru, že demokracia je legitímna len pri používaní pravidla jednohlasnosti pri politickom rozhodovaníí.
Buchanan si položil si otázku:"Ak budú náklady väčšiny prenášané na určitú menšinu, demokracia bude nelegitímna, pretože tá menšina nemá akýkoľvek dôvod ju podporovať. Ak teda zachovať legitimitu demokracie, pri maximálnej efektívnosti, keď sa ponúka len nereálna možnosť jednohlasného rozhodovania?"

Vyriešil to rozdelením politiky na "ústavnú" a "bežnú". "Ústavná" utvára pravidlá hry a malo by sa o nej rozhodovať jednohlasne (resp. kvalifikovanou väčšinou, opakovanou voľbou a pod.). "Bežná" politika sa pohybujke v rámci už daných pravidiel a môže byť použité bežné väčšinové pravidlo pri rozhodovaní.

Jeho dielo The Calculus of Consent (napísané spolu s Gordonom Tullockom) slávilo v roku 1962 značný úspech. Buchanan neváhal a pokračoval založením Public Choice Society, spoločnosti zloženej nielen z ekonómov, ale aj sociológov, politológov a iných humanitných vedcov.
V priebehu rokov rozpracovali mnoho tém, medzi najvýznamnejšie patria výskumy v oblasti dobývania renty, politických cyklov, košatenia daňových systémov, výskum štátnych monopolov a koncesií a ďalšie.

Buchanan bol samozrejme vystavený kritike - P.C. bola obvinená z toho, že nemôže byť ako súčasť vedy apolitická už z definície. Buchanan však vychádzal zo situácie po vojne, keď sa poukazovalo na trhové zlyhania a do protikladu k nim sa staval ideál štátu. Chcel, aby sa porovnávalo rovné s rovným - teda trhové zlyhania so štátnymi zlyhaniami, nie s nejakým utopistickým dokonalým štátom.

Po rokoch ľudia vnímajú politiku úplne inak, bez naivity a s väčším odstupom. Buchanan si neprisvojuje zdiskreditovanie schopností štátnej moci. Štát sa zdiskreditoval sám, keď nesplnil svoje sľuby, a ľudia to rozpoznali. Škola verejnej voľby tieto skutočnosti predstavila a popísala.

Ako v andersenovej rozprávke - všetci videli, že cisár-štát je nahý, ale Buchanan a jeho kolegovia na neho ukázali prstom.
Buchanan za to v roku 1986 dostal Nobelovu cenu za ekonómiu.